Venované Michal Patarak
Rodisko minojskej kultúry a Harari je zvláštne spojenie. Na balkóne nad morom sa pretínajú virtuálne spojnice času. Kto sme a kam kráčame sú známe otázky. Ale je otázka, ktorá ostáva v úzadí. Prečo vôbec niekam kráčame? Prečo cítime potrebu niekam ísť? Ako to, že naše rozprávky, povesti nezačínajú a nekončia vetou – kde bolo, tam bolo? Alebo ešte lepšie kde je, tam je a a aj vždy bude?
Nutnosť dynamiky príbehu je taká samozrejmá, že opytovať sa na ňu je priam heréza. Tak ostáva otázka prečo. Otázka ani nie tak cieľa ako zmyslu cesty. Vedomé vedomie potrebuje samo sebe vysvetliť dôvod potreby aktivity. Dôvod, ktorý iný organizmus bez vedomého vedomia nepotrebuje, lebo je automaticky vrodený v inštrukciách. Bez zmyslu sa stráca ochota kráčať. Keď nekráčame, stojíme, keď stojíme stagnujeme a upadáme. Nič tak človeka nefrustruje ako pocit nezmyseľnosti jeho konania. Preto hľadá zmysel vlastnej existencie. A keďže cíti potrebu, nutnosť dať obsah svojej aktivite, tak ju nachádza v čomkoľvek. Ak ju nevie nájsť upadá do cynizmu k sebe samému, do čiernej temnoty pocitu nezmyselnosti vlastného ja. Duša živorí, telo chátra a klinicky ostane úzkostný a depresívny jedinec. A viac alebo menej vyjadreným cieľom sa stane koniec vlastnej existencie.
Redukcionizmus je fantastický nástroj poznania. Ale má svoje limity. Nie všetko sa dá pochopiť len na podklade poznania jednotlivých súčastí celku. Vedomé vedomie je nová, „nečakaná“ kvalitatívna zmena po dosiahnutí komplexnosti systému a nevyplýva samé o sebe z jednotlivých častí svojho hmotného nosiča.
Myslieť holisticky je v protiklade so zaužívanými nástrojmi vedy. Už to slovo samotné je natoľko sprofanované, že jeho samotné použitie je hanlivé. Ak to ešte niekde môže ustáť, niekde kde to nebude hanlivá „šmejdovská“ aktivita, tak je to filozofia.
Psychiatria a filozofia sú veľmi blízo. Psychiater ako naprávač osudov (G.Simenon) nelieči symptóm, lieči dušu. A v nej sa nachádza aj tá otázka prečo. Našťastie nie vždy je tá otázka prítomná. Časť ochorení duše je proste len chorobou ako zlomená noha. Viem, že musím kráčať aj viem prečo, len nemôžem. Vtedy stačí sádra, oddych, trocha cvičenia a pokračuje sa.
Ale veľká časť je preto, že neviem prečo mám kráčať per se alebo v konfrontácii s ochorením akoby sa stratil zmysel a nad dušou visí strata zmyslu – už nebudem vedieť kráčať ako som kráčal, tak načo vôbec kráčať. A tu sádra nepomôže.
Tu pomôže len nájdenie zmyslu, dôvodu kráčať ďalej. A ten sa nedá aplikovať ani per os v tabletke, ani intravenózne v infúzii. Takáto „sádra“ síce vie sfunkčniť biologický stroj, ale len nedokonale, lebo stroj pochybuje aj naďalej o tom či vôbec. A výmena oleja v rozvodoch mu nestačí.
Nuž a „predávať“ zmysel života je také ošemetné. Napokon predajcov zmyslu je habadej a nik nechce byť ako medicínsky profesionál obvinený z „šmejdovstva“, nedajbože ideologickej indoktrinácie. Našťastie ak znížime utrpenie a pomaličky človeka podporujeme, nájde si zmysel pacient aj sám. Ale nie vždy to tak je a aj tá podpora nakoniec odráža naše vlastné pocity a náhľady na existenciu.
Preto (pseudo)filozofovať o tom prečo existovať je pre psychiatriu nevyhnutné.
Našťastie sa môžeme oprieť o predošlé generácie, pre ktoré dumať nad životom, nad sebou samým bolo niečo prirodzené. Lebo tak odhalíme aj limity nielen vlastného ja, ale aj limity odboru. Limity nielen reálne, ale aj tie, ktoré by mali byť.
Dnes sa stráca zmysel globálne, žijeme v dobe, kedy detský automatizmus nahradila vzbura puberty. A do dospelosti nám kus času chýba. A skúseností. Ako správny pubertiaci to nahrádzame aroganciou vlastného ja. Čiastočne hranou na zakrytiw úzkosti, čiastočne aj reálne preživavanou. A často sa strácame v zmäti protichodných pocitov. Súc presvedčení ako ďaleko sme predbehli našich predkov a vo viere v nekonečnú silu techniky, veríme že aj na filozofické potreby existujú inžinierske riešenia.
Pýšime sa racionalitou a bezmocne sa topíme v emóciách.
A psychiatria je ako všetko, kultúrne podmienaná v mnohom, aj keď našťastie nie vo všetkom.
A preto filozofii v psychiatrii zdar!
