Pod hladinou

Je trápením psychiatra ponárať sa hlbšie pod povrch, uvažovať o sebe, ľuďoch, svete. Často potom z toho plynie mentálny rozchod s ľuďmi, ktorí dávajú prednosť len krasokorčuľovaniu na zamrznutej škrupinke reality, neodvážia sa alebo nemajú vybavenie na hlbší ponor. V hĺbke pod povrchom totiž v temnote plávu monštrá, ktoré je psychiater nútený nielen vidieť, ale konfrontovať sa s nimi. A najhoršie, najzraňujúvejšie, ale asi aj najviac osobne obohacujúce, je zistenie, že tie monštrá v hĺbke nedriemu len pod veselo korčuľujúcimi nohami iných, ale aj pod jeho vlastnými.
Preto kým sa z povrchu ozýva radostný džavot, často aj narcisticky uspokojujúce plytké moralizovanie, po ponoroch už presvedčenie o svojej morálnej nadradenosti, že on je „lietadlo“ nenachádza takú odozvu v jeho vlastnej duši. Preto sa s takou ľahkosťou nevie zapojiť do hier na povrchu, aj sa mu zdajú plytké, až bridivé a tak smutno kyslo sa na ne díva z hlbiny temnoty ľudskej duše. Keď vidí vlastné brvná, už nemá také nutkanie poukazovať na smietky v očiach iných. Aj keď je to také mimoriadne lákavo uspokojujúce točiť piruety na pekne zamrznutej hladine.