1. Pravidlá života
Základnou hnacou silou života je prežitie. Všetko nad tým, akokoľvek komplikované a rituálne, je len nadstavbou, odvodením tohto základného princípu. Od molekulárnych mechanizmov až po vysokú politiku, všetko sú to derivácie tohto základného princípu. Princípu, ktorý zdieľa všetko živé.
Život má svoje základné pravidlá (parafrázujúc Asimova) – „zákony života“:
- Prežitie života (v akejkoľvek forme)
- Prežitie biosféry, komplexu životných foriem
- Prežitie druhu
- Prežitie vlastného potomstva
- Prežitie individuality
Dôležitosť klesá od 0. do 4. pravidla.
V súčastnosti sa tvárime, že napĺňame bod 1. V skutočnosti sa však snažíme naplniť len bod 2. Zachovanie biosféry nie je prioritou, prioritou je zachovanie je špecifickej biosféry, ktorá umožňuje prežiť nášmu druhu. Iste sú snahy aj bod 1., dokonca bod 0 (disemninácia života mimo Zem – ala Elon Musk). Nie sú to však centrálne body spoločnej snahy.
2. Ako prežiť
Organizmus prežije ak:
- je schopný adaptovať sa na vonkajšie podnienky
- je schopný manipulovať vonkajšie podmienky na pre neho priaznivé.
- je schopný vytvárať vzájomne výhodné vzťahy s ostatnými živými formami.
Tieto pravidlá sa teda dajú zhrnúť ako vnútorná adaptabilita, manipulácia prostredia a socializácia.
Naprieč celým evolučným „stromom“ sú tieto pravidlá odsledovateľné. Niekedy sú vyjadrené u určitého druhu viac, niekedy menej.
Darwin správne popísal najmä prvé pravidlo – schopnosť adaptácie.
Ekologické hnutie 20. storočia dalo do popredia druhé pravidlo – manipuláciu prostredia. Pričom, ale vyzdvihlo túto schopnosť najmä u človeka, hoci táto schopnosť je prítomná aj u jednoduchých životných foriem.
Tretie pravidlo, socializácia, ostala ako významný pilier prežitia pomerne v úzadí. Iste to bolo dané aj kultúrne, keďže prvé pravidlo odrážalo dravosť ranokapitalistickej spoločnosti, druhé narcistické zranenie malosti ľudského druhu a k tretiemu sa blížime len pomaly (až sa zdá, že sa vzďaľujeme).
Pritom je jedným z úplných základou života.
Napokon aj človek sa dá chápať ako vehikulum obrovského množstva života. Sme loďkou, na ktorej sa „plavia“ miliardy mikroorganizmov. A nie sú to len takí pasívny pasažieri. Starajú sa o „loďku“ poctivo, celé generácie mikroskopických foriem života venujú svoju existenciu zachovaniu stability „loďky“. Nie z láskavosti, ale z dôvodu vzájomnej výhodnosti. Napokon aj také organely vstúpili do „družstva“ eukaryotickej bunky pre vzájomnú výhodnosť.
Socializácia, spolupráca, koexistencia je teda základom (aj) nášho života.
Tieto tri pravidlá prežitia sú dôležité, keďže ich odraz v ľudskom prežívaní je zásadný.
3. “Aha, už chápem”
Schopnosť adaptácie znamená okrem iného aj schopnosť pochopiť ako prostredie funguje a tým sa:
– vyhnúť rizikám prostredia
– maximalizovať zisky so svojej aktivity v prostredí
Preto je taká mocná túžba po porozumení pravidlám, zákonitostiam okolia. Dokonca sa vyvinul aj špecifický mechanizmus odmeny – po pochopení “ako veci fungujú” nastáva príjemný pocit “dopamínového kopanca (kick 😀 )”. Je prítomný minimálne u cicavcov. Preto pes, ktorý pochopí, že pri zazvonení zvončeka pribehne výskumný asistent a dodá mu jedlo, nie je odmenený len jedlom, ale najmä potechou, že “pochopil ako sa veci majú”. Rovnako je na tom aj ten výskumný asistent – nie je odmenený len novou inofrmáciou, ale rovnako aj “aha” zážitkom. Preto behá tak radostne s tou miskou s jedlom, rovnako ako pes v klietke krúti chvostom.
Prostredie, ktoré je chaotické a objaviť pravidlá nemožno vyvoláva pocit úzkosti, bezmocnosti. Neviem pochopiť čo sa deje, ako sa deje, prečo sa to deje.
Keď neviem pochopiť čo sa deje neviem prispôsobiť ani svoje správanie a čo horšie je to najlepší rozbeh zlyhať aj v pravidle dva – schopnosti meniť prostredie.
4. Deravá strecha lepšia ako žiadna
Schopnosť prispôsobiť prostredie je výhodná, keďže nekladie nároky na zmenu samotného organizmu. Zmenu, ktorú organizmus nemusí byť schopný uskutočniť. A ak aj by vedel, tak je vždy energeticky mimoriadne náročná. Je jednoduchšie obliecť si sveter ako zmeniť svoj genetický kód a produkovať metabolizmom viac prebytkového tepla. Rovnako to platí aj človeka, je jednoduchšie (z)meniť okolie ako seba. Preto existuje viac “záchrancov sveta” ako záchrancov seba (a samozrejme v tom hrajú úlohu faktory socializácie).
Meniť prostredie je ľahšie ak chápem ako funguje. Ak neviem ako funguje tak mi ostávajú dve možnosti: skúšať náhodné možnosti alebo ísť silou (brute force). Ak ani jedna možnosť nevedie k uspokojivému výsledku (bez ohľadu či chápe alebo nechápe fungovanie systému), tak opätovne nastupuje pocit úzkosti, pri chronickom zlyhávaní aj pocit bezmocnosti. Následne bezmocnosť vedie k rezignácii a prijatiu bezmocnosti svojej existencie v podmienkach prostredia. Keďže človek je tvor kreatívny, musí si toto zlyhanie ospravedlniť sám voči sebe (keďže je to narcisticky zraňujúce) – že je “lepšia deravá strecha ako žiadna”.
5. Som nezávislý a nikoho mi netreba!
Schopnosť spolupracovať je daná evolučne. Už samotné bunky, ktoré nás tvoria sú ukážkou dlhodobej spolupráce. Človek “ovládol” svet (ergo porazil iných hominidov) najmä vďaka schopnosti spolupracovať, už len v šírení informácií (technológie). Nikto nie je “ostrov” (sko spieva Simon a Garfunkel). Preto je príbeh Robinsona Crusoea taký pochopiteľný, lebo odráža strach z izolácie. Izolácia je v prírode prakticky rozsudkom smrti. Neschopnosť nadväzovať sociálne kontakty, spoluprácu, byť účastný života v komunite je mimoriadne zúskostňujúca. Lebo hneď za rohom je úpadok a smrť. Neschopnosť realizovať tento bod je často následkom, vyvrcholením, patológie v predchádzajúcich bodoch (adaptácia, zmena prostredia).
6. Bezmocnosť
Bezmocnosť je najhoršia emócia. Je najhoršia ako ľudí, tak aj u ostatných zvierat. Je to vyjadrenie pocitu neschopnosti naplniť jedno, viaceré alebo všetky pravidlá prežitia.
Pocit, že som bezmocným, pasívnym prijímateľom osudu je mimoriadne zúskostňujúca. Pocit, že som lístok hnaný vetrom, bez schopnosti ovplyvniť kam ma zaveje, vyvoláva hlboký, nesmierne hlboký strach z konca vlastnej existencie. Dokonca aj vtedy, ak ten koniec nie je vôbec zjavný. Bezmocnosť navodzuje tento evolučne hlboký strach.
7. Nádej
Cestou z bezmocnosti je poskytnúť “aha” zážitok moci nad osudom. Nad sebou samým, nad prostredím. Aj minimálny zážitok v temnote bezradnosti dokáže rozpútať doslova divy. Nádej, že existuje cesta, spôsob ako ovládnuť seba, svet, niekedy otvorí stavidlá základnej túžbe prežiť. “Dajte mi pevný bod a ja pohnem svetom” vyhrážal sa Archimedes. A mal pravdu, poskytnutie pevného bodu v chaose a bezradnosti je často kondenzačným zrnkom, na ktorom sa začne nabaľovať nádej, viera v zmenu a najmä v schopnosť realizovať pravidlá prežitia.
8. Kontrola
Ak vieme realizovať pravidlá prežitia máme pocit kontroly nad svojim životom. Ak nie, tak hľadáme možnosti ako nadobudnúť tieto schopnosti. Túžba po kontrole je mimoriadne silná lebo odráža základné pravidlá prežitia. Ak je jedinec vystavený dlhodobému chaosu, často sa adaptuje formou hyperkompenzácie – zvýšenou potrebou kontroly. Doslova každá minúta je naplánovaná. Nie je to len “pevný bod”, ale aj bariéra pred návratom chaosu a bezmocnosti. Ak kontrolujem všetko, vždy a neustále, je to preto, že žijem v strachu pred úzkosťou z bezmosnosti. Užiť si radostne chaos môžu len jedinci, ktorí sú pevne presvedčený, že majú v živote pevné body. Tí čo vyšli z istoty pevniny, dáva im to odhodlanie vystaviť sa “adrenalínu” chaosu mora. Kto vyšiel z bezmocnosti rozbúreného mora, sa roztrasie už len pri pohľade na vodnú hladinu, aj keď práve stojí na pevnine.
Záver
Existencia je šibalská, ponúka niekedy istotu, niekedy chaos. Hľadáme možnosti ako zachovať sami seba, svoje potomstvo (trans – ja). Dostali sme sa do stavu, že už musíme hľadať aj odpovede ako zachovať seba ako druh. Strachovať o biosféru ani život sa nemusíme, tie si poradili a poradia aj bez nás. Je čas, aby sme sa zamerali aj na sociálnu stránku pravidiel prežitia. Aspoň, aby sme si uvedomili, že spolupráca je jedným z pilierov života. Spolupráca nie je negáciou súťaživostivosti ani individuality. Nemusíme sa rozpustiť v kolektívnom roztoku, ale nemôžeme sa oddeľovať. Je nás už príliš veľa a sme na seba príliš naviazaní. A výhry dosiahnuté formou brute force sú “ pošetilé” a prchavé.
