Bezmocnosť je najhoršia emócia. Jej miera v pomáhajúcich profesiách je súčtom reality, nášho osobnostného nastavenia a schopnosti vidieť čiaru osudu takpovediac „aj za roh“. Realita je krutá, lebo je to jej prirodzený stav. Nespravodlivosť, krutosť podmienok je norma. Človek, ktorý pomáha, v prvom rade uspokojuje svoje osobné motivácie. Ak motivácie idú hlbšie ako pragmatická potreba zabezpečiť vlastné živobitie. Ak vyvierajú z hlbokej, nedefinovateľnej túžby byť takým pozitívnym „meničom osudov“, tak je „pomáhač“ nutne konfrontovaný s limitmi svojich schopností a vystavovaný frustrácii. Túžba pomoci iným je evolučne zakorenená v genetickom kóde nášho druhu. Sme odkázaní existovať ako kolektív, na vzájomnú pomoc a spoluprácu. Definuje to totiž základnú podmienku a zmysel našej existencie a života vôbec, čiže prežiť. Nič neubíja viac ako samota. Niektorí pociťujú túto potrebu pomáhať mimoriadne intenzívne, prakticky identicky ako hudobník čerpá svoju tvorbu z „éteru sveta“, rovnako nevedia jasne definovať prečo to cítia, tak ako to cítia. Je to prudké pnutie, ktoré ich vedie k potrebe realizovať vnútornú a svojim spôsobom „tajomnú“ potrebu.
Ďalšou motiváciou „pomáhača“ je potreba naprávať svoje vlastné neradostné zážitky. Často ukotvené v detsve. Pocit, že vlastná zažitá nespravodlivosť a krutosť sa dá poraziť „by proxy“ pomocou iným. Často je to nevedomá motivácia.
Ďalšou motiváciou je zvýšenie pocitu vlastnej hodnoty, keďže pomoc druhým je všeobecne vnímaná ako cnosť, pomocou druhým zároveň dosahujem ocenenie okolím, čo ma lepšie ukotvuje v spoločenstve a dáva predpoklad zvýšenia postavenia, hodnoty v hierarchickom usporiadaní kolektívu. Niekedy je to dokonca vnútorný dôkaz vlastnej hodnoty voči ostatným, najmä tam, kde sa mieša s predchádzajúcou motiváciou, teda s vlastnou zažitou nespravodlivosťou a krutosťou, ktorá často vedie k pocitom bezcennosti vlastnej existencie.
Tretia zložka bezmocnosti je založená najmä na skúsenosti. Spoznanie „čiar osudu“ mnohých jednotlivcov, čiže vedomosť o tom, že istý druh podmienok vedie k istému druhu výsledkov, vedie k tomu, že časom vieme pomerne dobre odhadnúť budúcnosť druhých.
Niekedy sme vystavení tomu, že čiara osudu je vyrytá príliš hlboko, že naše schopnosti sú krátke na to zmeniť túto čiaru.
Je to narcisticky zraňujúce, lebo nie sme víťazi, ale porazení a zároveň je tam obava z toho, že prehra znižuje našu vlastnú hodnotu, pred sebou a pred ostatnými (kto už si cení porazených). A v spojení s skoro istotou, že čiara osudu vedie bezcitne k budúcemu utrpeniu objektu našej pomoci je to mimoriadne ubíjajúce. Je to ako sa dívať na padajúceho človeka zo strechy paneláku, intenzívne cítiť nesmiernu, živočíšnu potrebu zasiahnuť a zmeniť nevyhnutnosť dopadu a pritom vedieť, že sa nedá nič spraviť. Zanecháva to traumatické stopy v našej pamäti.
Bohužiaľ v pomáhajúvcich profesiách sme tomu vystavovaní denne. Je to frustrujúce bez ohľadu, ktorá motivácia pre našu snahu pomáhať prevláda. To vedie k vyhoreniu, potrebe úniku napr. požívaním alkoholom a drogami, samovraždám.
Alebo aj k „obrneniu sa“,navonok (aj dovnútra) prezentovanou stratou empatie, k automatizmu bez citu. Je to hra najmä pre naše vnútro, sadra na rozmliaždené emócie. A napokon ešte nás aj napriek zjavnému efektu ubíja. Možno často nevedome, ale cítime ten rozpor medzi tým čo chceme byť a čo sme. Tak sa len navyšuje potreba úniku, prepadu vlastnej prežívanej hodnoty.
Dlhodobá frustrácia je mimoriadne stresujúca. Vedie k nárastu hormónov stresovej reakcie, najmä krotizolu, ktoré poškodzujú vitalitu, konektivitu našich neurónov a to sa prejaví ako úzkosť, depresia.
Čo sa s tým dá robiť.
Asi prvým krokom je pokora. Priznať si, že nie som dokonalá všemocná bytosť. Naopak som veľmi obmedzené stvorenie. Pripustiť, že nemožnosť pomôcť každému komu chcem nie je odrazom slabosti vlastného charakteru, ale prirodzenou hranicou limitov človeka.
Obmedziť okruh objektov pomoci. Určiť si priority. Racionálne si stanoviť, v súlade s realitou, že mám obmedzené kapacity a to nad čím mám moc, nie je rozšírenie samotnej kapacity pomáhať (lebo dopyt je nekonečný), ale distribúcia tejto kapacity. Stanoviť si, že tomuto budem venovať viac a tomuto menej. Výberové pravidlá. V urgentnej medicíne sa tomu nadáva triáž. Viac energie a pozornosti venujem tam, kde je väčšia šanca úspechu. Rovnostárske rozdelenie kapacity vedie k tomu, že tým ktorým sa nedá beztak nepomôžem a stratím aj tých, ktorý šancu mali. Len treba dať pozor, či kritériá sú „objektívne“ alebo prispôsobené naplneniu vlastnej motivácie neprehrať.
A v neposlednom rade nezabudnúť na seba. Veľmi ľahko sa dá skĺznuť do stavu, že sa „obetujeme“ pre druhých, do roztrhania vlastnej duše a tela. Že naše vlastné potreby vnímame ako nepatričné, až nemorálne. Nie. Treba si stanoviť hranicu aj pre seba samého, kde už ide o náš život. Veď našou snahou je urobiť ostatným ich život prijateľnejší, krajší. Nie sa sami stať objektom nutnosti pomoci druhých, kôpkou nešťastia. To nie je bezcharakterná, egoistická motivácia. Naopak je to v plnom súlade s našou snahou pomáhať. Bez energie, zmorený bremenom zodpovednosti, skrúšený smútkom, pocitom bezcennosti prestaneme byť schopný poskytovať pomoc dlhodobo. Vyhoríme. A pripravíme o možnosť našej podpory viac ľudí, než je množstvo, ktoré by sme sa snažili „zachrániť“ vlastnou obetou.
Stanovenie hraníc pre samého seba je dlhodobý, bolestivý proces a nastupuje postupne so skúsenosťami. A darí sa len limitovane. Lepšie teoreticky ako prakticky 🙂
A preto je si treba pripustiť, že napriek tomu, že sme svedkami smutných, bolestivých udalostí MÀME právo cítiť radosť, smiech, potešenie. Že sa trestať za neúspech zmeny osudu blízkeho je krátkozraké a nevhodné.
Že napriek občasnému neúspechu nie sme bezcenní.
A pripomínať si aj tie prípady, keď sme uspeli, čerpať práve z nich motiváciu aj po „facke“ neúspechu to skúsiť znova. S nádejou na výhru.
A nepodceňujme aj to čo odovzdávame aj v prehratých prípadoch. Aj napriek trpkosti neúspechu, ten pocit, že pri mne niekto stál, pomohol mi je pre človeka väčší dar ako výhra v lotérii. A niekedy sa to stane tým „úderom motylych krídel“, ktoré v inom čase a priestore vyvolá nepredvítateľné dobro.
Lebo ani to najmenšie kvantum dobra sa nestratí, nezanikne.
