Jeden z axiómov, ktoré vedú k Huxleyho výsledku je predpoklad, že deregulácia osobných impulzov, túžob a ich prejavov vedie k lepšiemu životu.
Typicky je to prejav „moderne“ zmýšľajúceho rodiča „ja dieťa neriadim, vie samo najlepšie čo potrebuje“. Táto idea samoderegulácie priviedla celú generáciu do nešťastnej pozície otrokov vlastných zmätených pochodov bez schopnosti ich vtesnať do hierarchického modelu vlastnej existencie. Modelu, ktorý riadi celú bytosť smerom k vyššej šanci prežitia. A to aj v rámci splodenia potomstva – čo je forma prežitia individuality v čase. (Viď Richard Dawkins a jeho Sebecký gén).
Tento postoj a realizácia vyplýva zo socioekonomického statusu, ktorý Západ dosiahol. Jednoducho sa dosiahol stav, kedy si takúto ideu môžeme dovoliť ako väčšina spoločnosti. Doteraz tento spôsob bol vyhradený len veľmi malej časti populácie a celkom jasne spojený s postupnou degeneráciou.
Problém je, že ani prísna regulácia jedinca nevedie k dobrým výsledkom. Cesta je niekde na pomedzí medzi chaosom a poriadkom – hierarchiou (skvelé pozorovanie aziatov o jing/jang).
Túžba po pravidlách je prítomná všade, preto ľudia zachytení v osobnom, zdanlivo neriešiteľnom, chaose s takou vervou preferujú bizarné, nebezpečné idey a vodcov sľubujúcich „poriadok, pravidlá a hierarchiu“. Aj preto je Jordan Peterson úspešný, lebo vracia do života individuality pravidlá. A rovnako je úspešný aj sklon v chaose žijúcich, k náboženskej extáze akéhokoľvek typu.
Orwell popisuje motiváciu hierarchie udržať sa. Čo je jej prirodzená motivácia. Teda Huxley opisuje stav individuálneho chaosu ako spoločenský fenomén a Orwell stav dokonalosti hierarchických štruktúr.
Oba stavy pôsobia synergicky. Čo aj vidíme v realite.
Konanie masy je ako kyvadlo. Ak sa vychýli do extrému na jednej strane, nasleduje výkyv do druhej strany, nezastane v strede. Okolo strednej polohy (racionálnej) začne oscilovať až sa minie v systéme energia. Takže si treba držať klobúky, ideme z kopca🤣
