Existuje jeden pozoruhodný klam. Tzv.klam mlčiacej väčšiny. Čaká sa až sa „mlčiaca väčšina“ ozve. Akosi sa a celkom bezdôvodne predpokladá, že v komunite existuje väčšina slušných, vzdelaných, múdrych a najmä dobrých ľudí, ktorí sa len z akéhosi tajomného dôvodu zatiaľ neozvali.
Tento klam nie je len neodôvodnenou nádejou, ale najmä čisto narcisticko obranným pohľadom na vlastnú skupinu. Je totiž mimoriadne ubíjajúce pripustiť, že som obklopený zlými a chrapúnskymi spoluobčanmi. Ono to totiž naznačuje, že ja sám som potom zrejme s väčšou štatistickou pravdepodobnosťou slušne povedané neveľmi dobrý človek. A obranné mechanizmy nás chránia (v istej miere) pred realitou a „zružovievajú“ naše ja. Idea, že skupine počtom dominujú osoby, kde osobné zlo prevažuje nad osobným dobrom, je teda uspokojivý a načisto klamlivý postoj (je potrebný aj na fungovanie v komunite – nedá sa fungovať pri neexistencii dôvery a dôverovať „zlým“ je ťažké). Je v tom aj kus z bystander fenoménu – ak sa dejú zlé veci, tak JA nemusím konať (je to rizikové a nebezpečné) a prikryjem sa zbožným pocitom, že s neprávom určite nesúhlasí aj množstvo iných ľudí a teda JA nemusím konať a vystavovať sa riziku, lebo však NIEKTO určite niečo spraví. A kým sa tak udeje, tak ja môžem pokojne so zlom robiť kompromisy ALE až sa ozve tá mlčiaca väčšina, tak sa s vervou a nadšením pridám a budem mávať vlajkou.
V realite väčšina ľudí robí rada kompromisy so zlom, niektorí celkom nepokryto prospechársky nadšene a potom všetky tie drobné osobné zlobičky vytvoria jedno veľké zlo. To sa vyčerpá a potom radi poukazujeme ako sme celý čas neochvejne stáli na strane pravdy – teda na víťaznej strane (nie nutne na strane Pravdy). Preto očakávanie, že kdesi akosi existuje veľká skupina dobrých ľudí je idiotské. Nie taká skupina nie je. Sú len málopočetné „pochabé“ osoby, ktoré uveria v transcendalitu nejakej idey (občas dokonca aj civilizačne správnej) a tí sú vystavení perzekúcii za tichého súhlasu „mlčiacej väčšiny“. Tá sa ozve až keď sa udalosti vyvŕbia do extrému natoľko, že byť ticho je osobne nevýhodné. Nanešťastie je to vždy až po dlhom čase utrpenia. Veriť v ľudské dobro je potrebné, veriť v existenciu ľudského zla povinnosť.
