Základný omyl klasického ateizmu spočíva v pohľade na človeka ako na racionálnu bytosť. Bytosť skazenú náboženstvom. Predstava človeka ako „tabula rasa“, čistej nepoškvrnenej racionálnej mysle, ktorú až kultúrna doktrína dovedie k viere v nadprirodzeno je nielen omylná, ale v istom zmysle hlboko kreacionistická. Predpokladá existenciu stavu, kedy človek nezaťažený náboženstvom, žil racionálne, múdro, bez potreby nadprirodzena. Teda v ateistickej obdobe raja. Príchod náboženstva (kresťanské zahryznutie do jablka) skazil túto idylu. A rovnako ako náboženstvo (a nielen ono) vychádza zo stratenej existencie „raja“, predpokladá, že je to stav, ktorý je v zásade vratný. Teda možno istými postupmi zmyť nánosy „tmárstva“ (ergo hriechu) a znova vstúpiť do obdobia vlády rozumu (raja). Pre ateizmus je to „boj s náboženskými poverami“, ktorý povedie k novej ére vlády rozumu. A rovnako dr náboženstvo identifikuje skoro všetko zlé konanie s primárnym hriechom( ateizmus s náboženstvom, náboženstvo s odmietnutím boha).
Náboženstvo je na tom však lepšie, čo sa týka praktického odhadu konania človeka. Nepredpokladá existenciu nehriešneho človeka na rozdiel od ateizmu, ktorý predpokladá možnosť človeka ako racionálnej bytosti ako skoro samozrejmú.
No a človek nie je racionálna bytosť. Je AJ racionálny. V rôznej individuálnej miere, v spektre spoločenskej situácie, čiže v rozsahu možností, ktoré mu racionalitu umožňujú bez dosahu na ohrozenie prežitia.
Racionálne uvažovanie v rozsahu ako dnes prežívame je relatívne mladý fenomén. Súvisí s rozvojom vedy a do tohto momentu (vznik vedy) nemal ani zďaleka dominanciu.
Schopnosť chápať, vymýšľať a šíriť informácie síce mala (má a bude mať) zásadný vplyv na vývoj človeka, ale neexistovala koncepcia poznania sveta, tak ako ju chápeme dnes. Ak boli (a určite boli) jedinci dychtivý po poznaní, spochybňovatelia „večných právd“, jednalo sa o limitovaný počet osôb. Filozofia vedy ako nástroja, spoločensky akceptovanej a odorovanej forme získavania poznatkov je novodobý výdobytok.
Vedomé vedomie je viazané na otázku zmyslu existencie.
Sú v podstate len dve základné otázky. Prečo vôbec niečo je (namiesto toho, aby nebolo nič)? A aký zmysel má moja existencia, čiže prečo musím trpieť životom?
Tieto dve otázky sú nevyhnutne spojené so vznikom vedomého vedomia, bez ohľadu na konkrétne usporiadanie, „substrát“ opytovateľa.
Ani na jednu sa nedá odpovedať racionálne uspokojujúco. Môžeme mať pocit, že preferovaná odpoveď je tá najlepšia (a vnútorne najuspokojivejšia), ale nie istotu.
Z dôvodu limitu poznania.
A práve tento limit poznania je to, čo bráni existencii plne racionálnej bytosti. Ak neviem, tak sa nemôžem rozhodovať na základe dát. Ale rozhodnúť sa musím. A tak použijem všetky ostatné zložky evolučne daných schopností. Napr. emócie.
Na nešťastie spoznali sme len časť sveta a obrovský kus ostáva neznámy. Nakukli sme sviečkou na okraj dlhého tunela. Je fan sa tváriť, že sme múdri, ale nie je to len mechanizmus na zakrytie strachu a obáv z temnoty?
Pre ten limit vedomostí a nutnosť zodpovedania celkom intímnej otázky vlastnej existencie nie je možné konať racionálne. (Pozor za racionálne konanie sa často pokladá aj konanie v súbehu s dominantnou kultúrou, bez ohľadu na jeho vnútornú vedeckú racionálnosť).
Tak sa človek stáva chodiacou nádobou viery, túžob a mechanizmov na skutočné pochopenie sveta – teda racionalitou).
Preto zlyhal komunizmus, lebo dúfal v racionalitu človeka. Dúfal, že iracionalitu v prechodnom období nasýti „bojom a vierou v komunizmus“ a následne (po prevýchove a eliminácii nevhodných) sa vyprofiluje spoločenstvo racionálnych jedincov.
Okrem utrpenia, desiatok miliónov mŕtvych a vśeobecnej biedy, veľa pozitív nepriniesol.
Náboženstvá svorne ateizmus neznášajú. Je to prirodzené. Dokonca lepšie hodnotia inoverca ako bezverca.
Niestche správne predpokladal, že koniec viery povedie ku katastrofe. Je ale viera nutnosť pre prežitie?
Zrejme áno. Človek potrebuje odpoveď na osobnú otázku zmyslu a spoločnosť potrebuje spoločný príbeh (Harari), na ktorom môže založiť vzájomnú dôveru svojich členov.
Je teda náboženstvo nutné?
Nie nutne. Je však nutná idea spájajúca spoločnosť. Idea, ktorà ponúkne dôvod existencie, ktorà presahuje jedinca a jeho život. Obàvam sa však, že ľudia (ako aj iné tvory) milujú rituály. Ľudia naviac vďaka abstrakcii milujú aj symboly. Takže skôr či neskôr každà idea skolabuje do formalizmu.
Globalizmus (technická dostupnosť sveta) priviedol svet do momentu, kedy bude musieť definovať globálnu ideu. Najlepšiu štartovaciu čiaru majú, celkom prirodzene, veľké náboženstvá. Kresťanstvo, islam, budhizmus. Jednak veľmi lákavo riešia obe základné otázky a jednak majú obrovské skúsenosti s organizáciou veriacich.
Nové náboženstvá (wokizmus) majú síce mediálnu podporu, ale absentuje im uspokojivosť pre jedinca (okrem saturácie simplexného infantilizmu) a budú ťahať za kratší koniec.
Stret náboženských presvedčení s veľkou pravdepodobnosťou skončí vytvorením jedného globálneho náboženstva s prvkami tých, ktoré pohltí. Napokon je to proces, ktorý v minulosti prebehol už opakovane. A zdarne.
Biologicko evolučný imperatív už nebude taký dominantný – choďte a množte sa – preto sa zmierni pohľad na (homo) sexualitu. Rovnako aj kedysi infektologicky rozumné opatrenia v stravovaní (kóšer atď) zaznamenajú úpadok. Naopak inkorporujú sa ekologické témy, v podstate príde k ich návratu.
Prelínanie náboženstiev už možno pozorovať – schvaľovanie homosexuálnych sobášov západnými kresťanmi ako príklad. K zjednoteniu príde len po veľmi dlhom čase a po krvavých bojoch, kedy víťazi pretlačia svoje až napokon vznikne hybrid s porazenými.
Vydať sa cestou náboženských vojen je veľmi nepríjemný scenár, preto by bolo vhodnejšie formulovať základné sekulárne idey a samotnú religiozitu prehodiť evolúcii.
Bohužiaľ civilný sekularizmus založený na judeo-kresťanskom zàklade a báze prosperity (a vedy!) euroatlantickej civilizácie je v rovnakom ohrození zo strany náboženského wokizmu ako napr. kresťanstvo.
Ťažko predpovedať, lebo technológie môžu radikàlne a prekvapujúco zamávať so svetom (AI, človek 2.0, energetické zdroje…) a odhad je len veľmi špekulatívny, lebo vychádza len zo známych vzorov a neznáme faktory zahrnie len ťažko.
Jediný predpoklad je, že bude asi ešte „veselo“.
