Jeden z problémov dnešného sveta je, že informácie sa šíria bez zdôvodnenia. Bez dôkazov podporujúcich tvrdenie. Výroky bojujú s výrokmi. Názory poletujú bez argumentácie, Bez dôkazu je možný akýkoľvek názor. A je mimoriadne ťažké rozlíšiť medzi validitou jednotlivých výrokov. Spoločnosť sa potom nezaoberá faktami, ale emóciami, ktoré sa s tým – ktorým názorom spájajú. Pravdivosť výroku 1 voči výroku 2 nie je definovaná argumentačne, ale vyhráva ten, ktorý nesie väčšiu emóciu. Či už osobnú alebo „množstevnú“. Čím väčšiu emóciu výrok nesie a čím lepšie emócia atakuje naše neuronálne dráhy, tým viac vyhráva. Najlepšie emočné podklady sú hnev, strach, súcit a hanba. Útočia na naše evolučne staré dráhy. Stavajú ľudí do pozície osôb postihnutých demenciou ťažkého stupňa. Nechápajúce obsah slov, len cítiace emóciu, ktorá ich sprevádza.
“Si povinný ma chápať a strpieť všetky moje pocity!”
Emócie majú jednu veľkú nevýhodu. Neumožňujú racionálnu diskusiu. Iste každý z nás zažil “debatu” s emočne “vytočeným” jedincom. Každý iste zažil aj úlohu “vytočeného”. Je úplne jedno koľko faktov sa poskytlo, emócia žila “vlastným životom”, stúpala, dosiahla vrchol a upadla až s katarziou. Niekedy tá katarzia zahŕňala len upokojenie, inokedy stretnutie blízkeho druhu s lietajúcimi taniermi, občas agresivitu. Emócie sú evolučným mechanizmom reakcie na svet. Rýchle, prudké, bez potreby “výpočtového výkonu”. Ich nevýhodou je, že sú nešpecifické, vyčerpávajúce a často vedú k výrazným omylom v konaní s negatívnymi dôsledkami pre jedinca. Nielen preňho. Majú však výhody – ľahko sa vyvolávajú a pomerne dobre riadia inými. Diskusiu vyhrá ten, ktorý svojho protivníka vie doviesť “bez rebríka na húru”, vytočiť do červena. Zámerné vyvolanie emócií v druhom je zážitkom moci, nadvlády. Davy prepadnuté emóciám sú ľahko ovládateľné, ak ich má v moci talentovaný manipulátor. Emócie sú často základom marketingu. Nechceme, aby zákazník premýšľal, ale aby “cítil tú emóciu z nášho produktu”. Pocity viažu ľudí a robia z nich návratných zákazníkov. “Verím značke” nezahŕňa len reálne dobré skúsenosti, ale veľkú emóciu, ktorú si zákazník s produktom spája. To všetko sú známe veci.
V tiktokovom svete naučenej potreby dopamínových “kickov” každých 30 sekúnd je pozornosť vzácna komodita (stačí sa spýtať tvorcov web stránok). Nie je čas čítať obsah. Len titulky. A titulky “predávajú” už dávno. Napokon sme sa dostali do stavu, že obsah je irelevantný pre veľkú časť populácie a informácie sa čerpajú z “titulkov”. Dokonca sa ani nečítajú, len cucajú z prsníka “influencerov”. Influencer môže byť priateľ, sieťová “celebrita”, novinár, politik – hocikto komu verím.
To všetko je známe. Prejavuje sa to nielen smerom vo vzťahoch manipulátor – obete, výrobca – zákazník, noviny – čitateľ, ale aj v priebehoch bežných diskusí. Medzi obyčajnými ľuďmi.
Nemáme čas čítať obsah, ale prežívame hodiny vzájomnými urážkami a hádzaním si “titulkov” o hlavu.
Nemusíme ísť ďaleko po dôkazy. Hilter bol skvelý manipulátor, dokonalý surfér na emóciáciách. Veľa po ňom nasledujúcich politikov sa snaží o podobný úspech s použitím rovnakých prostriedkov. Vzbudiť emóciu, ideálne všetky základné a potom ukázať, že on je záchranca, cesta, katarzia týchto emócií. Trump (aby sme sa vyhli oku nášho Mordoru a ukázali radšej americkú politiku) vyhráva práve preto, že dokáže surfovať na vlnách emócií, kým jeho súperi nato potrebujú mediálnu mašinériu, lebo im chýba osobný talent. Napriek tomu je na hony vzdialený talentovanejšiemu Obamovi.
Emócie sú nákazlivé. Hnev a strach sa dokážu šíriť ako oheň po vyschnutej tráve. Sofistikovanejšie modely pracujú so súcitom. Často ruka v ruke s hanbou. “nie je vám hanba, že nesúcitíte s ….?” “aký ste to človek, ak nemáte súcit s…”. Cieľom je vyvolať súcit s neexistujúcou krivdou, nespravodlivosťou a utrpením – parazitovaním na sociálnej emócii. Pre istotu posmelené vyvolaním sociálnej hanby – čo je veľmi silná emócia, vyžadujúca podľahnúť fejkovému súcitu pod tlakom skupiny – “všetci vaši priatelia už prispeli…”, “všetci vaši priatelia si myslia..”, “všetci dobrí ľudia si myslia…”. Nik nechce byť vyčlenený mimo sociálnu skupinu, samota je desivá (prečo tu nebudem rozoberať).
A presne tieto postupy sa používajú aj v diskusiách na sociálnych sieťach. Málokto je ochotný pripojiť aj dôkaz, potvrdenie svojho tvrdenia. Málokto je aj ochotný ho čítať.
Olympiáda emócií
Ak olympiáda v Paríži niečo dokázala, tak najmä to aký je svet rozdelený, aké napätie panuje medzi skupinami. Dokázala aj to, že obe strany konfliktu, ktorý tu nerád, ale predsa pre úsporu času spaušalizujem na progresívec vs konzervatívec, používajú tie isté taktiky. Taktiky, ktorých cieľom nie je argumentácia faktov, ale emócií.
Väčšina príspevkov spĺňala nasledovné:
- sociálne pohanenie všetkých, ktorí si nemyslia čo ja
- vyzdvihnutie seba – “lebo ja si to nemyslím a preto som lepší”. Často nepriame “vzdelaní vedia”, “nevzdelanci a hlupáci veria opaku čo tvrdím ja”…
- pseudofaktický argument – fakt, ktorý sa na prvý pohľad zdá valídny v téme diskusie, ale je len časťou alebo úplne nekoreluje s jadrom danej témy a obchádza problém
ako optional boli dodané:
- útok na súcit “ach aké chúďatko.. ako sa ubližuje”
- výzva k poriadku “treba s nimi (tými druhými, hanebnými, podradnými, hlupákmi) zatočiť, minimálne obmedziť ich právo šíriť dezinformácie*” *dezinformácia – akákoľvek informácia, ktorá nevyhovuje mne osobne
Ako štandard bolo prítomné kolektívne delenie – “perverzní progresívni slniečkari”, “zadubení kresťanskí dezoláti”v rôznych verziách. Čaro kolektívnej hanby a prideľovanie jednotných charakteristík veľľkému množstvu ľudí na základe príslušnosti k skupine na základe niektorých vonkajších znakov je v tom, že báječne sa dajú odôvodniť akékoľvek nemorálnosti páchané na jednotlivcovi a skupine “nepriateľského názoru”. Sprevádza ľudstvo po celú existenciu, ale majstrovstvo dosiahlo toto delenie v dvoch novodobých ideológiách – nacizme a marxizme. Nadšanie s akým delíme ľudí do skupín je na konci sprevádzané gulagmi a koncentrákmi. Progresivizmus a “neokonzervativizmus” si vybrali to “najlepšie” z oboch ideológií, pričom progresivizmus trošku vedie. Predsa len priniesol renesanciu klasických rasistických princípov – vidieť všetko cez farbu pokožky. Neokonzervativizmus sa ho snaží dobehnúť návratom ku kultu osobnosti (Putin a drobné národné bábky) a klasickému šovinizmu.
S úsmevom treba prijať velebenie tolerancie a inkluzivity, ktoré nasleduje urážanie, ponižovanie a dehumanizácie celých veľkých skupín. Tak trocha sa to zdá kontradiktórne. Pokiaľ človek je dostatočne ideologicky heretický.
A samozrejme útoky ad hominem. Ale to už je taká klasika, že škoda o nej hovoriť.
Tento formát nebol vyhradení “dezolátom”, ale bol aj normou u inak vzdelaných a inteligentných ľudí. A to je zlá správa.
Posledná večera
Nechcem pridávať ďalšie bajty do diskusie či bola alebo nebola ceremoniálna scénka zobrazením poslednej večere. Skúsme sa však zamyslieť. Bola scénka taká, že mohla pripomínať veľmi živo zobrazenie daVinciho obrazu? Úprimne. Asi áno. Dôkazom je, že toto spojenie je možné sa odrazilo aj na príspevkoch. Kým zo začiatku boli v duchu “ no a čo?”, “aj Ježiš by tam išiel”, až neskôr nastúpili príspevky typu “nie je to obraz holadnského majstra zo 17.storočia” – iste dôkaz hlbokej znalosti holandského maliarstva v masách progresívne ladených prispievateľov, aby napokon sa naratív ustálil na dionýzovi ako ultimátnom riešení.
Ale prijmime teóriu, že scénka mohla skutočne, aj bez úmyslu, pripomenúť obraz poslednej večere. Je možné empatizovať s ľuďmi, ktorí sa tým cítili dotknutí. Je naozaj tak zložité vystískať zo seba kúsok súcitu voči svojim blízkym, ktorí sa cítia dotknutí pociťovaným (aj keď možno nesprávnym) pohanením svojej hlbokej viery? Viery, ktorú síce pociťujete ako patologickú, prekonanú, hlúpu? Ak je odpoveď nie a zjavne je odpoveď nie, odkiaľ sa potom berie odvaha žiadať to isté od zvyšku populácie – úctu, rešpekt a súcit – s pocitmi ľudí, ktorí žiadajú o to isté, len preto, že to koreluje s vašim pohľadom, aj napriek tomu, že ich pocity zvyšok populácie môže vnímať ako chorobné, nebezpečné a hlúpe? Strelili ste si do vlastnej nohy, drahí progresívni veriaci. Len ťažko budete žiadať to, čo sami upierate. A to je zlé voči dôvere v schopnosť fungovať spoločne a veľmi, veľmi zlé voči skutočným reálnym osobám, ktoré trpia a aj vďaka vám sa im nedostatne empatie a pomoci, ale odvrhnutia a pohany. Lebo ste pomohli stvoriť svet, kde súcit je len jednostranný, kde právo na pocit dotknutosti sa rozdáva ako léno spriaznením.
Vážení konzervatívny priatelia – naozaj je vaša viera taká slabá, že zopár parochní na chlapoch a malý modrý marxistický blbček ju dokáže rozvrátiť? Naozaj je Boh taký úbožiak, že sa smrteľne urazí na svojej vlastnej paródii? Kristus umrel na kríži pre všetkých, aj pre tých parochňových. Dokonca aj pre modrých malých marxistov strkajúcich si zbrane… no veď viete kde.
Niet krajšej spoločnej myšlienky, spájajúcej progresívcov aj konzervatívcov, ako je idea hodnoty každého života. Či platí len pre vybrané skupiny? Pre progresívcov je výnimkou plod a pre konzervatívcov napr. sexuálne menšiny?
Neznámy XY
Nie je to radostné konštatovanie, aký široký ohlas a podporu má ochrana žien pred násilím so strany mužov? Progresívci, ktorí tak radi (a správne) rozoberajú tému násilia na ženách, by mali zamľaskať blahom. Je tu dôkaz, že veľká dominantná skupina obyvateľstva po celom svete má zásadný problém ak muž brachiálne útočí na ženu. Nie je to nádherná spoločná idea, na ktorej sa dá získať porozumenie?
Idea, že nešlo o transgenderovú ženu (ergo prerobený muž), ale o muža s raritným genetickým ochorením nerieši základný problém a to, či nezískala takto na biologickom podklade zjavnú diskriminačnú výhodu. NIKTO nebol schopný vyvrátiť, že sa tak neudialo a nedeje. Fakt ochorenia nevyvracia tento argument.
Ľudia sponzávajú svet najmä na základe vytvárania pochopenia pre vzorce (patterns). Ak dominantná a reálna skúsenosť je, že muž je definovaný XY chromozómomi, je naozaj také neočakávateľné, že pri informácii, že daná osoba má XY variant, je pokladaná za muža? Najmä ak je po rokoch tlaku ideologického vzorca snažiaceho sa pretlačiť biologických mužov do ženských športov na základe vedecky absurdnej teórie o “rovnosti pohlaví v celom rozsahu”, teda aj stavby tela, svalstva…, ľahko presvedčiteľný, že sa jedná len o novú fázu šialenej ideológie. Impulzivitu, hnev a nízka hladina vzruchu je iba následok progresívnej snahy o zavádzanie extrémistických a šialených ideí. Je radostným konštatovaním, že civilizačne ešte stále existuje úcta k ženám, ochota ozvať sa voči pociťovanej diskriminácii a zo strany mužov nevymizol pocit zodpovednosti a potreby ochrany ženy. Jediné čo si treba želať, aby sa nevyskytoval len na internete, ale aj v praktickom živote.
Záver
Naozaj chceme žiť vo svete, kde musíme stáť proti sebe, kde hnev, strach, nenávisť definujú naše životy? Chceme, aby sme súdili a boli posudzovaní na základe príslušnosti ku skupine? Aj k takej, s ktoru zdieľame spoločné prvky len osudovým rozhodnutím a dielom náhody? Naozaj chceme vidieť v každom inom svojho nepriateľa. Chceme stáť pripravení vyraziť do boja a zabiť, zničiť protivníka?
Nie, väčšina ľudí nechce žiť pod vlajúcimi zástavami akejkoľvek farby. Väčšina ľudí chce len žiť.
Možno je cestou začať učiť od základnej školy vedecké uvažovanie. Uvažovanie, ktoré je založené na dôkazoch, nie emóciách. Vedecká metóda je jedným z najväčších vynálezov ľudstva, napriek tomu sa jej akosi nevenuje vo vzdelávaní populácie veľká pozornosť. Nie je to len o schopnosti spoznať, ale aj zmeniť svoje predstavy na základe faktov.
Veľa sociálnych „búrok“ by bolo len drobným letným daždíkom keby saganovsky (nie náš cyklista 😁 ) sa k mnohým tvrdeniam priložili aj dôkazy o ich validite.
A nezabúdajme, že výnimočné tvrdenia (žena s XY rovnocenná s ostatnými ženami a pod.) si zaslúžia aj výnimočne silné argumenty.
